Obec Kurima

Samospráva

• Aktuálne informácie a oznamy
• Kontaktné informácie
• Zaujímavé odkazy
• Archív informácii
  • Rok 2023
  • Rok 2022
  • Rok 2021
  • Rok 2020
  • Rok 2019
  • Rok 2018
  • Rok 2017
  • Rok 2016
  • Rok 2015
  • Rok 2014
  • Rok 2013
  • Rok 2012
  • Rok 2011
• Vývoz odpadu
• Elektronická úradná tabuľa
  • Pravomoci, kompetencie organizačna štruktura obce
  • Získavanie informácií
• Zrealizované a pripravované projekty

Povinné zverejňovanie

• Zmluvy
  • Rok 2024
  • Rok 2023
  • Rok 2022
  • Rok 2021
  • Rok 2020
  • Rok 2019
  • Rok 2018
  • Rok 2017
  • Rok 2016
  • Rok 2015
  • Rok 2014
  • Rok 2013
  • Rok 2012
  • Rok 2011
• Faktúry
  • Rok 2024
  • Rok 2023
  • Rok 2022
  • Rok 2021
  • Rok 2020
  • Rok 2019
  • Rok 2018
  • Rok 2017
  • Rok 2016
  • Rok 2015
  • Rok 2014
  • Rok 2013
  • Rok 2012
  • Rok 2011
• Objednávky
• Profil verejného obstaravateľa
• Zoznam verejných obstarávaní
  • Nadlimitné zákazky
  • Podlimitné zákazky
  • Zákazky s nízkou hodnotou

Občan

• Formuláre a tlačivá
• Matričný úrad
  • Matrika
  • Evidencia obyvateľstva
• Stavebný úrad
• Sociálna oblasť
  • Sociálna práca v obci Kurima
  • Opatrovateľská služba
• Životné prostredie
• Knižnica
• Športové dianie
• Ochrana osobných údajov

Obecné zastupiteľstvo

• Zoznam poslancov
• Pracovné komisie
• Hlavný kontrólor
• Zasadnutia OZ

 

Štatistika prístupov

 

Počasie

Prvá písomná zmienka o Kurime

17. mája 1270 nastúpil na uhorský trón jeden z posledných Arpádovcov - Štefan V. Kráľovskú korunu nezískal ľahko. Na ceste k trónu musel zviesť ťažké boje s domácimi rivalmi - a s otcom Belom N. Vládcovské chúťky Štefana V. nakoniec vyriešila smrť Belu lY. Vo vnútorných mocenských) zápasoch, ako to býva, zvyčajne víťazí ten, kto má silnejších pomocníkov. Aj Štefan V. za svoje úspechy vďačil mocným spojencom, ktorým sa po korunovácii štedro odmeňoval šľachtickými titulmi, funkciami pri kráľovskom dvore, hlavne však lénnymi majetkami (donáciami). Krátko po nastúpení na trón podobným spôsobom obdaroval Jána Tročanyho, syna
Nezarudovho, zvaného Kyrtés. V donačnej (darovacej) listine je napísané, že mu dáva zem Tročany až po "kurimské pole". Je to prvá písomná zmienka o Kurime.
Nedá sa jednoznačne povedať, či označenie "kurimské pole" sa týka konkrétnej obyvateľskej usadlosti alebo iba územia, ktoré sa podľa vonkajších príznakov mohlo charakterizovať ako zem, na ktorej sa "kúri". Názov "Kurima" dnešní etymológovia (R. Krajčovič) odvodzujú od slova "kúriť", tzn. "páliť" (lesné porasty), "čadiť", "dymiť" (napr. pri pálení dreveného uhlia a pod.). Je isté, že túto činnosť vykonávali ľudia. Môžeme teda povedať, že už v roku 1270 žili na území dnešnej Kurimy ľudia zaoberajúci sa jednoduchými lesnými prácami (lov, pastierstvo), ktorí na vypálených územiach ("pole"), najmä na ľavom brehu Tople (dnešná Roveň) zavádzali jednoduché formy roľníckeho hospodárenia.
Stredovek a novšie obdobie

Zemepisné vymedzenie vyššie spomenutej donácie v nás vyvoláva ešte jednu otázku: prečo sa darované územie končí "pri kurimskom poli"? Pravdepodobne preto, že Kurima vtedy už patrila inému pánovi. To ďalej znamená, že prvá písomná zmienka o Kurime nie je totožná s časom jej vzniku. Ten treba posunúť do minulosti ešte najmenej o pol storočia, teda do obdobia pred vznikom Makovického panstva. Dôkazy o tom podal historik Peter Ratkoš (1921-1987) v štúdii Vznik a osídlenie makovického hradného panstva do začiatku 17. storočia (Príspevok k dejinám východného Slovenska, 1964, s. 39-54). Podľa neho Kurima už v roku 1230 bola chotárnou občinou, ktorá bola pridelená do vlastníctva sečovskej vetvy Abovcov, zvanej Peteňovci, P. Ratkoš píše: " ... pramene z 2. polovice 13. stor. ukazujú, ako oblasť bardejovskej "brány", ležiaca za tulčickými zásekmi, patrila pôvodne pod správu dvorského špana na kráľovskom hrade Šariš, z ktorého komplexu sa okolo r. 1230 vydelili majetky cistercitského panstva a hodne predtým aj majetky Abovcov (chotárne občiny Smilno, Stročín, Kurima)."
Toto tvrdenie, aj keď nie je doložené listinným materiálom, vyplýva z vlastníctva a politicko-ekonomických presunov makoyického územia, ku ktorým došlo po odchode cistercitov. Na uprázdnené majetky kláštorného panstva cistercitov si robili nárok viacerí: Thekulovci, Abovci, sliezsky šľachtic Oto z Birbersteinu, iste aj iní. Dochádza k sporom a častým zmenám chotárnych hraníc a pánov. Makovické panstvo sa preto formovalo postupne. Najprv to bolo neveľké územie v oblasti Zborova a Smilna vymedzené pre služobné účely hradnej posádky. Prvá písomná zmienka o existencii hradu Makovica-Zborov - ako uvádza P. Ratkoš - je z roku 1347. Vtedy Kurima ešte nepatrila pod Zborovské panstvo. Od Peteňovcov ju v roku 1327 získal kapitán Fiľakovského hradu a Boršódsky župan Blažej, syn grófa Mikuláša de Fony. Územné spory kráľ Ľudovít I. nakoniec vyriešil tak, že celú makovickú oblasť (aj s Kurimou) pridelil jedinému vlastníkovi - Petrovi Cudarovi, pôvodne zemanovi z Olnódu.
Stalo sa to v roku 1352. Mohlo by sa zdať, že Fonyovci boli týmto činom poškodení, no išlo zrejme o taktický dohovor (kvôli upevneniu jednotného vlastníckeho práva), lebo hneď nato (1355) sa Peter Cudar oženil s dcérou Blažeja z Fony a stal sa neobmedzeným pánom celej oblasti. V roku 1364 dostal toto územie dokonca aj do dedičnej držby. Tak vzniklo Makovické panstvo so sídlom na Zborovskom hrade, ktoré sa už v polovici 15. storočia stalo ekonomicky a strategicky významným územným a majetkovým komplexom. Prvým kastelánom Zborovského hradu a správcom celého domínia bol uhorský veľmož Bubek (Bebek). Hlavné rodové sídla Bubekovcov sa nachádzali v Gemeri (Krásna Hôrka, Plešivec, Štítnik). Zborovskému panstvu venovali pozornosť predovšetkým preto, že v ňom nachádzali možnosť veľkého ekonomického rastu (vzhľadom na veľké lesné bohatstvo, úrodné oblasti, významné riečne a cestné spoje a pod.). Tým si možno vysvetliť veľký rast osídlenia, a to i pomocou prisťahovalcov. Cudarovci im zabezpečovali výsady podľa tzv. valašského práva (pre prisťahovalcov roľníckeho pôvodu) a umožňovali im, aby si vytvárali vlastné osady, zvané šoltýšske dediny. Tento pohyb mal priaznivý vplyv na vývin Kurimy. Vďaka výhodnej polohe (viedla ňou krajinská cesta k hradu Zborov a do Poľska) rýchle menila svoju podobu, rozlohu a počet stálych obyvateľov. Z osady sa stalo oppidum s vlastným chotárom a vlastníckymi výsadami. Už v prvej polovici
15. storočia Kurima bola najväčšou osadou (mestom) Cudarovského panstva o plnila úlohu druhého sídla (prvým bol hrad Zborov) Cudarovcov v tejto zemepisnej oblasti.
V súvislosti s vývinom Kurimy ako významného hospodárskeho a strategického centra na západnej hranici Makovického panstva dostala obec právo výročných jarmokov. Jarmočné právo Kurima získala za Gašpara Šerédyho niekedy medzi rokmi 1548-1557. Spočiatku sa jarmoky konali dvakrát za rok, neskôr 3--4-krát. Jarmoky sa odbavovali na voľnom priestranstve poniže kostola, kde sa už v stredoveku vytvorilo obdlžnikovité námestie. V súvislosti s tým sa v oblasti námestia (Vároš) rýchle realizovala "druhá" zástavba Kurimy. Okolo námestia v priebehu niekoľkých desaťročí vznikli sedliacke i "panské" (remeselnícke, kupecké) domy štandardného typu. O "druhej" zástavbe hovoríme na základe časovej následnosti. Vieme, že kostol, tým i fara (pretože išlo o kompaktnú cirkevnú lokalitu), vznikli v 14. storočí, a tiež vieme, že právo výročných jarmokov Kurima dostala zhruba o dve storočia neskôr. To jasne svedčí o následnosti stavebného vývinu, ktorý bol podmienený potrebami spoločenského charakteru - v prvom slede náboženského, v druhom slede ekonomicko-remeselníckeho a obchodného.

V druhej polovici 15. stor. sľubný rozbeh Kurimy zastavili vojenské nepokoje. Oblasť Makovického panstva sa ocitla na styčnej ploche troch mocenských záujmov. Boli to z jednej strany záujmy Mateja Korvína, z druhej strany - nepriamo - ohlasy záujmov moskovského veľkokniežaťa Ivana III. Vasilieviča.

Medzivojnové obdobie

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Szirmayovci už v Kurime neboli. Zrejme sa stade vysťahovali ešte niekedy v sedemdesiatych alebo osemdesiatych rokoch. Ich majer bol rozparcelovaný a budovy prešli čiastočne pod správu obce, čiastočne (obytné budovy, kaštieľ) do súkromného vlastníctva. Maďarskí činitelia (žandári, notár, učiteľ) po vojne z Kurimy zutekali. Na ich miesto prišli Česi -lekár Fiala z Loun a učiteľ Vocel. Až začiatkom tridsiatych rokov prišiel do Kurimy slovenský učiteľ Imrich Tobiáš, ktorý začal organizovať večerné školy pre dopelých. Keď sa mu počet frekventantov znížil na minimum, začal spolu s Jaroslavom Voclom organizovať medzi kurimskou mládežou zaujimavejšie podujatia: ochotnícke divadelné predstavenia. Školstvo v Kurime bolo v katastrofálnom stave nielen z hľadiska materiálneho a priestorového vybavenia, ale aj z hľadiska sociálnej a vedomostnej zaostalosti miestnej mládeže.
Úlohou číslo jeden sa stala potreba nových školských priestorov. V prvých rokoch medzivojnového obdobia sa deti vyučovali v dolnej a hornej budove cirkevnej školy, kde aj nacvičovali divadlá. Z nadšenej iniciatívy učiteľov i miestnych občanov sa roku 1933 začala v Kurime stavať štátna ľudová škola. S vyučovaním sa začalo v decembri 1933./Bol to začiatok novej školskej a osvetovej aktivity v Kurime, ktorá sa orgtnicky spájala s úspešným rozvojom miestnej kultúry a športu (píšeme o tom
v osobitných kapitolách).
Napriek nepriaznivým ekonomickým okolnostiam život v Kurime nestagnoval. Bezprostredne po skončení vojny sa na Topli naplno rozbehli dva mlyny, postavené už pred vojnou. Vyšný vodný mlyn pracoval na ramene odrazenom z hlavného prúdu Tople. Poniže vodného mlyna pri poľskej osade Taraš si kurimský Žid [oššo (Ioso) postavil kamenný mlyn, ktorý zužitkúval vodu vytekajúcu z predchádzajúceho. [oššov mlyn slúžil najmä záujemcom z okolitých dedín. Niekedy v dvadsiatych rokoch bol kamenný mlyn vyradený z prevádzky.

Naproti tomu vodný mlyn mal problémy iného charakteru: jeho majiteľ, istý Servátka, sa popri mlynárskom remesle zaoberal finančnými podvodmi. Svoj mlyn výhodne predal dva razy dvom odlišným kupcom, pričom ani jeden, ani druhý nedokázal svoje pqdvodne vylakané peniaze získať späť. Za utŕžené peniaze si Servátka kúpil časť kaštieľa a začal vedľa kaštieľa stavať motorový mlyn - v Kurime už tretí. No jeho manželka tak nešetrne zaobchádzala s bohatstvom svojho muža, že ho čoskoro priviedla na mizinu. Servátka býval na poschodí kaštieľa a na prízemí mal obchod s miešaným tovarom a krčmu. Keď sa dostal do finančnej tiesne, kaštieľ predal, motorový mlyn nechal nedostavaný a vodný mlyn si od neho odkúpili spoločníci Ján Kahanec, Andrej Prusák a Ján Kviečinský.

Súčasnosť

Prvé roky vojny boli poznačené nedostatkom základných potravín. Muži, ktorí nemali iné povinnosti, odchádzali na zárobky. Hlásili sa na lesné práce, rúbali siahovicu na predaj, a keď nemali inú možnosť, odchádzali za prácou do vzdialených miest. Príslovečnou skromnosťou a pracovitosťou si aj v nestálom období vojny vedeli zabezpečiť primeranú životnú existenciu. Huriavk bojových polí do Kurimy začal doliehať v rokoch 1943--44.Veľký rozruch medzi obyvateľmi vyvolal partizánsky prepad nemeckej kolóny pri Štiavniku (6. 8. 1944), ktorý signalizoval zvýšenie bojovej aktivity východoslovenských partizánskych skupín. Obyvatelia Kurimy s partizáruni sympatizovali, no do priamych akcií sa nezapájali. Pomerne šťastne Kurimčania prežili aj iné vojnové nebezpečenstvá, aké predstavovali presúvajúce sa vojenské kolóny, partizáni, evakuanti, bombardovanie atď. Jedno z vojnových nebezpečenstiev ich zastihlo 18. januára 1945 v deň oslobodenia obce: ustupujúci Nemci zapálili sedem stodôl, ktoré vyhoreli do tla.
 
Ďalší vývin obce bol determinovaný politickými direktívami nadriadených orgánov. Prirodzený prakticizmus a existenčný vzťah k pôde nedovoľoval kurimským roľníkom bezvýhradne súhlasiť so všetkým, čo im povojnová politická situácia nanucovala. V prvých povojnových voľbách v máji 1946 v Kurime, ako aj v prevažnej časti Slovenska, zvíťazila demokratická strana. Aj keď v nasledujúcich voľbách v máji 1948 všetko sa už dostalo do rúk komunistov, Kurimčania si zachovali svoje náboženské a demokratické presvedčenie. Správali sa zdržanlivo, až odmietavo aj voči myšlienke kolektivizácie.

Prvý pokus o založenie jednotného roľníckeho družstva (1950), nanútený okresnými funkcionármi, sa skončil žalostným fiaskom. O nič lepšie to nedopadlo s družstvom III. typu (1952), ktoré - ako napísal J.Šesták - "hneď na svojom začiatku smerovalo k svojmu koncu". Ukázalo sa, že modernizáciu ekonomickej výroby nemožno odtrhnúť od modernizácie životných a kultúrnych podmienok obyvateľstva. Aj keď povojnová výstavba Kurimy bola dlho blokovaná plánovanou (a neuskutočnenou) stavbou priehrady, nebolo možné dlhšie ignorovať požiadavky obyvateľov na skvalitnenie obchodnej siete, zásobovania, služieb, sociálnych a zdravotných zariadení.



*Informácie boli prebraté z publikácie Na rodnom grunte, Autor: doc. PhDr. Jozef Hvišč, CSc. a kol., 1. vydanie, vydal: TeLeM, TLM s.r.o., Liptovský Mikuláš pre Obecný úrad, Kurima, rok vydania: 1995,